LETNÁ BÚRKA

            Hoci nevesta ľúbi, jej láska ešte nie je zrelá. Je v nej stále niečo z „áno“ a aj niečo z „nie“. Keď milý prichádza a klope, odpovedá mu: „Vyzliekla som si už odev, budem si ho znova obliekať? Už som si nohy umyla, mám si ich zas vari zamazať?“ (5,3) Je lenivá a podráždená. Na obzore je hádka. Akoby vyslovila: „Prečo opäť prichádza neskoro? Prečo nepríde, keď ho čakám, a ani ma na svoj príchod neupozorní?“ A ostane nečinne ležať vo svojej posteli. Dáva prednosť sebe pred ženíchom, ktorý dal prednosť jej pred toľkými. Neskôr čítame v evanjeliu o Ježišovi, ktorého vyvolený ľud neprijal: „Prišiel do svojho vlastného a vlastní ho neprijali.“(Jn 1,11)
            Týka sa to každého z nás: „Hľa, stojím pri dverách a klopem...“ (Zjv 3,20) Boh nás pozýva otvoriť, aby mohol vstúpiť. Nevesta počula ženíchov hlas, ale neotvorila. A on nevstúpil. Nechcel sa dobýjať násilím. „Nezobúdzajte lásku, kým sa jej nebude chcieť...“ (2,7; 3,5; 8,4) ako refrén sa opakuje v Piesni Piesní. Sú to slová trpezlivosti a jemnosti toho, ktorý chce vojsť. Svätý Bernard poznamenáva: „Aká rozdielna bude druhá milá, na dvere ktorej tiež raz zaklope milý a ona mu pohotovo otvorí. Šťastná Panna, ktorá v tej žiarivej chvíli otvára srdce pre vieru, pery pre súhlas a svoje lono pre Spasiteľa!“

            Hlas nevesty „zaspala som, ale moje srdce bdelo“ (5,2) a hlas ženícha „namoklo rosou moje temeno, nočnými kropajami moje kučery“ (5,2) evokujú podobnosť s udalosťou v Getsemanskej záhrade. Spánok nedovoľuje trom najobľúbenejším Ježišovým učeníkom bdieť a modliť sa so svojím Majstrom. V nočných kropajach, ktorými namokli kučery ženícha, oddávna cirkevní otcovia videli krvavé kvapky potu, ktorými sa bude perliť tvár Ježiša počas noci v hodine temnoty a opustenosti. Tentokrát je zranený ženích odmietnutím svojej milej.

            Celá Pieseň Piesní je popretkávaná obrazmi vášnivého hľadania a šťastného nachádzania, je básňou smädu po Bohu a hľadania Boha. Ten, kto odmietne Boha, skôr či neskôr poznáva, že nič zdola ho plne neuspokojí, nič pozemské nemôže utíšiť jeho túžby. Svätý Augustín smútok z toho, že neprijal Boha, ktorý sa mu tak dlho ponúkal, vyjadril slovami: „Neskoro som ťa začal milovať, Krása taká stará a taká nová! Neskoro som ťa začal milovať!“

            Keď si milá uvedomila, ako ublížila svojmu ženíchovi, rozbehla sa hľadať ho. Teraz už nebrala ohľad ani na chlad noci, ani na námahu. Chcela len jedno – opäť ho nájsť! Pri hľadaní dostáva ironické otázky od ostatných žien, ktoré sú obrazmi národov: „Čože ho tak hľadáš, čím sa tvoj milý odlišuje od iných?“ (5,9) Je to tiež jedna z otázok, ktoré posmešne kládli okolité krajiny izraelskému národu v časoch jeho vyhnanstva, keď sa zdalo, že Boh ho opustil. Vyjadruje to i žalmista: „... deň čo deň sa ma spytujú: Kdeže je tvoj Boh?“ (Ž 42,4) „A je vôbec iný ako ostatní bohovia?“ Nedostáva dnešný Kristov učeník podobné otázky?

            Je prekvapujúce, že milá vyprovokovaná otázkami s nádychom irónie i závisti sa oddáva nadšenej oslave svojho ženícha. „Vyniká medzi desaťtisícmi.“ (5,10) ... „nikto sa mu nevyrovná“. Je to nepochybne ozvena slávneho „Šema Izrael“ – „počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán je Jediný:“
            A ďalej zhľadúva celú škálu slov vhodných na vyjadrenie nevyjadriteľného, snaží sa použiť všetky ľudské výrazové prostriedky – ale nejde to. „Všetko na ňom je pôvabné“ (5,16) – uzavrie nenachádzajúc slová. Svätý Augustín citlivý na melódiu spevu milej povedal: „Či by ho pripodobnila zlatu či vínu, akékoľvek meno by mu dala, on nemôže byť ničomu pripodobnený, lebo jeho meno je Boh!“ „Jeho meno je nad každé iné meno.“ (Flp 2,9) Človek nikdy slovami nevyjadrí a ani nevie vyjadriť, kým je pre neho Boh. „Boh je vnútornejší nad moje vlastné vnútro a vyšší nad moju najvyššiu výšku,“ vyjadril túto skutočnosť svätý Augustín.

            Židia v obrazoch, ktoré používa milá na vyjadrenie krásy milého (v zlate, slonovine, kovoch, drahých kameňoch, veľmi vzácnom dreve libanonských cédrov) vidia podobnosť s nevysloviteľnou krásou jeruzalemského chrámu. Predovšetkým Svätyne svätých, kde bola pre Židov skoncentrovaná prítomnosť Boha. V opise prevláda zlatá farba, ktorá dominovala i pri výzdobe jeruzalemského chrámu a symbolizovala všemohúcnosť a nemennosť Boha. Naproti tomu zlatá farba sa pri opise milej ani raz nespomína. Zlato je vo Veľpiesni rezervované iba ženíchovi.

            Na začiatku kapitoly o Letnej búrke bol milý žobrákom, ktorý úpenlivo prosil milú v chladnej noci, aby ho vpustila dnu. Na konci je Kniežaťom, ktorého nijaký obraz na svete, nech by bol akokoľvek vzácny a krásny, nemôže napodobniť. Akoby sme pozorovali kontrastné črty známej svätej tváre: tváre Trpiaceho služobníka, ako ju opisuje prorok Izaiáš a tváre, ktorá vyžaruje slávu Vzkrieseného Krista na Veľkú noc.

(použitý zdroj: Blaise Arminjon: Veľpieseň)